O (ne)láske k deťom
Tento článok vám prinášame v spolupráci so Spoločenstvom evanjelia, ktoré zastrešuje novú webovú stránku s kvalitnými kresťanskými článkami na rôznorodé témy. Anglický originál článku nájdete tu.
„Viete, ja nemám rada deti.“
Toto som nedávno povedala na porade. Nahlas.
Môj komentár vyvolal šokované pohľady. Niektoré veci, aspoň tak sa zdá, by sa nemali verbalizovať.
„Tak to si si potom pomýlila povolanie!“ bola jasná reakcia, ktorá mala prísť a od niektorých ľudí aj prišla.
Neviem celkom, čo je také šokujúce na tom, keď niekto nemá rád deti. Existuje nejaká iná veková kategória, o ktorej ľudia vyhlasujú, že ju musíme všetci bez rozdielov milovať? Možno to niekto vyhlasuje o starších – väčšinou niekto, koho vedomosti o tejto skupine sú obmedzené na pekné, ale vágne spomienky na svoju starú mamu. Ale ak by niekto povedal: „Ja mám fakt rád ľudí medzi 35 a 45,“ myslela by som si o ňom, že je zvláštne naivný. Alebo len hlúpy. Či nevie, že aj Hitler mal raz 40? A chcem, aby ma mal rád niekto, kto má rád všetkých ľudí v mojom veku?
Ja nemám rada deti.
Nejde mi roztopiť srdce, keď vidím 24 päťročných detí. Nemám chuť „ich poriadne vystískať“. Aleesha si neprestala škrabať hlavu odkedy si sadla na koberec. Anndrew (áno, s dvoma N) stále otvára a zatvára suchý zips na svojich teplákoch s ninja korytnačkami. Bandit mi sedí chrbtom a odmieta sa ku mne otočiť. Neviem ako sa vyslovuje meno toho blonďatého chlapca. Už som sa jeho mamy pýtala dvakrát. Myslíte, že sa môžem spýtať ešte raz?
Nemám tieto deti rada. Chcem naspäť svoju minuloročnú triedu (okrem Reignbeaua).
Jedna pani v supermarkete sa išla roztopiť, keď počula, že som učiteľka. „Och, musíte tie detičky zbožňovať,“ hovorila. „Ja milujem deti. Úplne všetky!“
Ale ja nie. Ako by som aj mohla? Veď ja všetky deti nepoznám.
Skutočná láska je veľmi špecifická vec. Musí byť nasmerovaná ku konkrétnemu človeku a založená na tom, že toho človeka poznáme. Bez toho, aby sme daného človeka poznali, je to len nejaký pocit. Ako teenagerka, ktorá sa zaľúbi do chlapca, ktorého nikdy nestrela. To je iba taká imaginárna láska. Iba zamilovanosť. Keď sme zamilovaní, projektujeme na naše objekty vlastnosti, ktoré sa nám páčia. Vytvárame si ich zidealizovanú verziu, ktorá často nemá skoro nič spoločné s tým, kým skutočne sú.
Zamyslite sa nad mužom, ktorý tvrdí, že „miluje ženy“. Láska takého muža väčšinou nezájde ďalej ako láska k ženskému telu. Keď je však konfrontovaný s reálnou ženou, obdarenou osobnosťou, vecami, ktoré má a nemá rada, svojím príbehom a názormi, väčšinou si takýto muž uvedomí, že ju nenávidí práve preto, že jej existencia dokazuje, že jeho ideál o ženskom pohlaví je len fatamorgána.
Milujem svoje vlastné deti. Šialene. Neobmedzene. Milujem ich osobnosti, ich talenty, ich maniere. Milujem ich za to, ako mi prejavujú lásku a za to, ako sú zrkadlom mňa samej aj zvyšku mojej rodiny, môjho manžela aj zvyšku jeho rodiny a ako zázračne sú v nich skombinované naše gény. Milujem ich za to, ako rastú a stávajú sa z nich samostatné osobnosti. Milujem ich kvôli posledným 15 rokom, ktoré sme spolu strávili a kvôli všetkému, čo sme spolu prežili.
Ak má byť naša láska skutočná, musí vychádzať z poznania. A to zaberá čas.
Ak budem tvrdiť, že mám rada triedu plnú detí, ktoré ešte nepoznám, spôsobím tým skutočným, živým deťom predo mnou viac škody ako osohu. Moja „láska“ bude len voči zidealizovanej forme detstva, len voči formičke dieťaťa, ktoré je maličké, nevinné, poslušné, milé, rado sa učí a ktoré ma bude potrebovať dostatočne na to, aby to pohladilo moje ego, ale nie natoľko, že by ma to začalo otravovať. Keď sa však stretnem s reálnym dievčaťom alebo chlapcom, moja zaľúbenosť do tej formičky, do ktorej by sa mali natlačiť, bude stáť v ceste mojej trpezlivosti, pracovitosti a profesionálnym schopnostiam, ktoré budem musieť použiť, aby som tomuto reálnemu dieťaťu pomohla.
A preto si myslím, že je v poriadku „nemať rád deti“ – a myslím, že moji kolegovia súhlasia. Môžeme nechať sentimentalitu ľuďom mimo našej profesie a pustiť sa do práce. Práve v tejto chvíli na mňa hľadí 24 malých tváričiek (vlastne, len 23, Bandit je mi stále otočený chrbtom). Nemám rada deti v abstraktnom slova zmysle, ale počas najbližších týždňov spoznám deti, ktoré mám pred sebou. Naučím sa vidieť aj viac ako vši v ich vlasoch a prestanem sa pozastavovať nad ich zvláštnymi menami. Po čase zistím, čo ich ako jednotlivcov baví a teší. Uvidím zmrštené čelá a pohľady plné záujmu, ktoré mi prezradia, že nad niečím rozmýšľajú. Budem ich učiť. Niektoré z nich mi budú pripadať vtipné, niektoré zaujímavé, niektoré zlaté a niektoré pútavé. Porozprávam im o mojich deťoch a psoch. Budeme sa spolu smiať.
Nemám rada deti, ale ako bude tento rok pokračovať, budem sa tešiť na to, ako sa naučím tieto konkrétne deti milovať. A to je miliónkrát lepšie.
