Veľkonočná láska
Baranček Belko
Ovečkou, že Božou som, tým sa teším nocou dňom… Veľká noc je predo dvermi, pôstne obdobie vrcholí a moje deti potrebujú prestávku od biblických príbehov. Hmmm… Teda, nie že by ich nebavili, ale chcú si večer čítať aj o autíčku, o zvieratkách, o dinosauroch a tak sa občas stane, že detská biblia ostane nepovšimnutá ležať kdesi na polici…
Áno, áno, to som celá ja. Balansujem na tenkej hranici medzi slobodnou vôľou dieťaťa a vedením a vyučovaním Božím cestám a len Pán Boh vie, ako je to správne… Ale nič nie je stratené. Som presvedčená, že Boh tie drobné detské rúčky vedie, keď preberajú knižky na poličke jednu za druhou a kde-tu im do nich vloží nejaký skvost.
Ha! Druhorodený nesie knižku „Belko, biely baranček“. Poznáte ju? Je úžasná a ja som ju nedržala v rukách bezmála šesť rokov… Také nádherné prirovnanie života viery k životu ovečiek v stáde dobrého pastiera človek len tak ľahko nenájde. A to sa potom diskutuje s tými deťmi jedna báseň!
Sedíme na mechu a čítame… Ako sa Belko narodil, ako v noci budil mamičku, lebo bol zvedavý a mnohým veciam nerozumel, ako ho pastier niesol na pleciach, keď nevládal… O ovečkách, ktoré sa hádali a strkali, až jedna temer spadla do priepasti…
Jaj a to detské pohoršenie. „Ako to, že neposlúchali? Prečo sa sácali? Prečo nebola každá na svojom mieste?“ „A vy deti stále poslúchate? Nikdy sa nestrkáte? Ste vždy na správnom miestne?“ „No, nie…“ „No vidíte, takí sme my, neposlušní ako tie ovečky. Keď neposlúcha ten druhý, to si hneď všimneme… A chcete byť poslušní?“ „Áno, ja chcem vždy poslúchať Pána Ježiša,“ odvetí treťorodený Miško. „To je dobre Miško, to je dôležité, že chceš poslúchať, ale my to sami nedokážeme. Musíme prosiť Pána Ježiša, aby nám v tom pomohol.“
A čítame ďalej… O údolí tieňov smrti, o divých zvieratách, o cudzích pastieroch a o tom, že ten dobrý pastier napokon musel zomrieť. „Prečo musel zomrieť? To nie je fér!“ nešťastne zakričí Matejko. „Aj Pán Ježiš musel za nás zomrieť, aby nás vykúpil z našich hriechov, aby sme s ním mohli byť navždy… Ale On žije, lebo na tretí deň vstal z mŕtvych, však?“ „Áno!“ V detských očkách vidno radosť z toho, že to smutné a ťažké pominulo a prišla nová nádej. Nádej pre každého, stačí len uveriť a prijať tento veľký dar z nekonečnej lásky, ktorú k nám Boh má…
„Milanko! Pamätáš sa na Belka?“ pýtam sa pubertiaka. „No, pamätám…“ „Tu máš, prečítaj si ho. Uvidíš, bude sa ti páčiť a úplne inak budeš chápať tie súvislosti a symboly ako kedysi.“ „To fakt?“ Pozrie sa na mňa neveriacky. „Fakt, uvidíš.“ A tak berie knižku a číta… Niekedy je takáto praktická aplikácia veľmi vítaným osviežením. Prečítal ju celú za jedno popoludnie a súdiac podľa výrazu v jeho tvári to stálo za to. Nech žije baranček Belko! Nech žijú všetci autori, ktorí majú dar zakomponovať tie najväčšie biblické pravdy do príbehov pre deti! Milujeme Belka, milujeme Pána Ježiša a chceme Ho poslúchať! Jupí!
Láska je radosť
Úsmev od ucha uchu, prižmúrené oči a snaha urobiť mi radosť. „Maminka a hneď máš lepšiu náladu, keď sa na teba takto usmievam?“ „Áno, Miško.“ Odpoviem, pritúlim si ho a dám mu pusinku… To je náš treťorodený. On totiž miluje robiť druhým radosť. A keďže túži potešiť aj Pána Boha, tak na moju otázku, “Kto sa chce so mnou pomodliť?“ odpovedá, „ Ja nie.“ To ste nečakali, však? Naše slniečko totiž potom dodá: „Ja sa nebudem modliť, ja sa budem iba na Pána Boha usmievať.“ Zatvorí oči a vyčarí ten najmilší úsmev, kým sa my ostatní poďakujeme za obed.
A potom večer, keď ležím pri najmenšom, sa z vedľajšej postele ozve jemný smiech a ja si myslím, že hádam ten náš škôlkar spracováva nejaké vtipné zážitky. Ale nie. Rýchlo ma vyvedie z omylu. „Mami, vieš prečo sa tak usmievam?“ „Nie neviem, prečo Miško?“ „Lebo si myslím, že si pekná.“ Láska je radosť. Radosť z milovaného. Tuším sa idem usmievať na Pána Ježiša, aby vedel, že ho mám rada, že som vďačná, že je pre mňa krásny a že mám z neho radosť. Tie deti nás vedia tak krásne inšpirovať…
Zodpovedná láska
Keď máte deväť rokov a narodí sa vám mladší súrodenec, môže sa vám pritrafiť, že sa z vás nevdojak stane krstný otec vlastného brata. U nás to tak bolo. Kamarátka súhlasila, že sa stane krstnou mamou, ale krstný otec nebol k dispozícii… Veď nevadí, dieťa bude mať len krstnú mamu a hotovo.
Stalo sa však niečo čarovné. Náš najstarší, vtedy deväťročný syn sa spolu s nami rodičmi a nastávajúcou krstnou mamou postavil počas krstu pred oltár a odpovedal na všetky otázky pre rodičov a krstných rodičov, zložil všetky sľuby, vyznal všeobecnú vieru kresťanskú a dokonca sa spolu s nami nahlas pomodlil aj Otčenáš. Potom zblízka sledoval celý akt krstu pri krstiteľnici a už som mala silného tušáka, že to nebude len tak. Veď on splnil všetky požiadavky na krstného otca, okrem veku.
Pri obede mu pani farárka pošepkala do ucha, že sa stal Miškovým krstným otcom… Ale ako to už v živote chodí, tento fakt išiel počas nasledujúcich rokov do úzadia a vynoril sa len prednedávnom, keď sa krstný otec vo veku trinásť a pol roka rozhodol prevziať zodpovednosť za duchovný život svojho krstňaťa. „Miško, vieš o tom, že ja som tvoj krstný?“ treťorodený jasal, keď zistil, že má nielen krstnú mamu, ale aj krstného otca a je ním dokonca náš Milanko.
Odvtedy majú medzi sebou zázračný spyklenecký vzťah, kedy Milanko pri stole mrkne okom a Miško už spína ruky k modlitbe. Krstný spokojne pritakáva a berie si ho pod ochranné krídla aj počas nedeľných bohoslužieb. A ja sledujem v priamom prenose a úžase, ako si Pán Boh dokáže použiť detskú vieru ešte stále hľadajúceho staršieho brata na dobré. A modlím sa ako besná, aby ten Milanko pocítil Boží dotyk a aby aj ostatní chlapci hľadali a našli.