Ticho
Nie, ešte stále som sa nespamätala a nezvykla si na fakt, že je v dome bez detí ticho celé dopoludnie. Stále čakám, že sa z niektorého kúta ozve mamááá a ja budem musieť prerušiť svoju činnosť uprostred deja a urobiť granko. Deti sa už otriasli, zvykli si na nové pomery, dokonca aj škôlkárik sa pred odchodom zo škôlky musel potulinkať aspoň s jednou stenou budovy, lebo škôlka je dobrá.
Školák chodí do prvej triedy vysmiaty ako lečo a keď zbadá pani učiteľku, zamilovane povie: „Ivonka je tu…“ A čo ja? Ako dlho bude trvať adaptácia na nové pomery mne? Ešte aj ten stredoškolák po prvých šokojúcich týždňoch a zlých známkach už naberá druhý dych a buduje zodpovedný time manažment, len ja furt nič.
Motkám sa dookola, občas niečo vymyslím, práce je stále vyše hlavy, ale akosi sa neviem prepnúť do nového režimu. Pokračujem v živote nočnej sovy a potom mám problém vstať ráno z postele. Neviete mi náhodou prezradiť, ako dlho to bude ešte trvať?
Prepočítavam. Zas a znova prepočítavam. S pohľadom upretým k Bohu a otvorenými očami skúmam cesty života. Ktorá výhybka je pre mňa? A očakávam na Boha. Možno to znie ako nejaká prázdna fráza, ale ja mu verím. Verím, že uprace a preorganizuje môj život po materskej tým najúžasnejším spôsobom, aký si len dokážem predstaviť, lebo ja sama to nezvládam…
Zas som prišla na to, aká som bez Boha stratená. A viete čo? Veci sa začínajú diať, príležitosti prichádzajú a dvere sa otvárajú zdanlivo bez môjho pričinenia. Modliť sa a čakať sa nám niekedy môže zdať veľmi málo aktívne, ale práve vtedy sa pod povrchom dejú tie najrevolučnejšie veci.
Celý svet sa naháňa, je pohltený výkonom a činnosťou. Nemusíme sa nechať zomlieť, prevrátiť svoj život hore nohami, celý víkend tráviť na športoviskách s deťmi a v nedeľu večer s vyplazeným jazykom naháňať zameškané upratovanie.
No nie. Ja budem čakať, čo má pre mňa Boh pripravené a nechcem už minúť ani sekundu svojho času nazmar. Preto teraz sedím v tichu, modlím sa a čakám…
Ticho. Je tu naozaj nezvyčajné ticho. Vnímam ho ako dar.