Srdiečka

Dosoplili sme. Aj zapálené oči sa uzdravili, takže môžeme opustiť bezpečie  nášho dvora a vydať sa v ústrety novým prázdninovým dobrodružstvám…

Potrebujem ísť na nákup, na veľký nákup. Chladnička zíva prázdnotou a pri otázke, čo dnes variť, na mňa otvára svoje prázdne šuflíky. Ísť do obchodu so všetkými štyrmi? Nechať ich doma s manželom pri rozprávkach? Premyslím si to… Nieee, nenechám ich doma, sú predsa prázdniny! Mohli by sme ísť na obed do jedálne v obchodnom centre a trochu sa tam pomotať. Veď aj tak je vonku sto stupňov… Deti zajasajú a ide sa.

Najprv si dáme ten obed. Kým dojedám po svojich malých deťoch kopčeky ryže, najstarší ich zoberie na vláčik. Natlačiť troch loptošov do dvoch miniatúrnych vagónikov si síce žiada určitú dávku odvahy, ale tá môjmu pubiškovi rozhodne nechýba. Sardinky sú spokojné, počas jazdy mi veselo mávajú a keď vlak zastaví v konečnej stanici, dostanem geniálny nápad. „Deti, poďte, pozrieme sa sem!“ Zabočíme do veľkej herne. Synovia plesajú, ja sa cítim ako matka roka na exotickej dovolenke, rozšafne si objednám kávu a pozorujem tie moje detváky v procese premeny z bojových kohútov na pokojných baránkov zo stáda dobrého Pastiera. Sú disciplinovaní, pomáhajú si, najstarší automaticky asistuje najmladšiemu na šmykľavke i na výstupe k najvyšším výhľadom.

Neskôr objaví stolný hokej, ja objavím dve eurá v peňaženke a pred mojimi očami vybuchne explózia radosti a súrodeneckej lásky. Prvorodený zasväcuje druhorodeného do novej hry a vysvetľuje pravidlá. Mladší brat sa vytešuje, vyskakuje, dáva góly, ten starší zas na mňa občas pozrie milujúcim pohľadom a palcami mi ukazuje srdiečka ako symbol lásky k bratovi v krásnej spoločnej hre.

Celý čas sa usmievam od ucha k uchu, občas mi aj slza dojatia vypadne a som tak preveľmi vďačná. Za všetko… Ale extra za radosť a spokojnosť štrnásťročného pubertiaka, ktorý tento rok opäť nepôjde k moru. Namiesto toho zažíva prázdninové hokejové dobrodružstvo so šesťročným bratom.

A náš päťročný zas zažíva zázrak dokonalej Božej starostlivosti. V mojej kabelke sa totiž pre neho nájdu ponožky, aby mohol vstúpiť na ihrisko, kde je vstup s bosými nohami zakázaný. „Tie ponožky ti dal do tej tašky Pán Boh, však mami?“ „Miško, Pán Boh určite chcel, aby si sa mohol pohrať na ihrisku s chlapcami.“ „Pán Boh je dobrý.“

Absolvujeme nákup a po návrate domov všetci naskáčeme do nafukovacieho bazénika a hráme sa, že sme na dovolenke a bývame v krásnom apartmáne so súkromným bazénom. Deti okamžite naskočia na moju hru a keď sa ideme dovnútra osviežiť melónom, prirovnávajú našu obývačku k hotelovej izbe.

Netreba cestovať tisícky kilometrov. Tá najlepšia dovolenka sa aj tak vždy odohráva v našom vďačnom a radostnom srdci, s našimi blízkymi a so srdiečkami na palcoch.