Škola volá
A je to tu! Pomóc, alebo hurá? Občas si neviem vybrať, ale jedno je isté. Mám doma troch prvákov. Jedného stredoškoláka, ktorý zažíva dobrodružstvo každodenného cestovania a túlania sa po veľkom meste, jedného prváčika na základnej škole a jedného čerstvého škôlkára. Ešte stále som nespracovala fakt, že mi definitívne končí materská a mám uvoľnené krídla…
Po prázdninách so štyrmi neposednými chlapcami je to totiž tak trochu šok a šokovanému človeku v skutočnosti ostáva len jedna možnosť. Modliť sa ako besná za nové školy, škôlky, za ochranu, adaptáciu, spolužiakov a učiteľov, zatvorené a otvorené dvere a žehnať deťom vyprevádzajúc ich do novej etapy života.
A tak sa modlím a verím, že bude všetko dobré. Drobček už stihol v škôlke rozpačito osláviť svoje tretie narodeniny aj zaspievať spolužiakovi k jeho sviatku. Prváčik postavil z lega tereňáka a našiel si pár kamošov a stredoškolák je kamoš už s celou triedou, pochvaľuje si obedy i spoločné nákupy učebníc so spolužiakmi a pár krát sa už stratil aj našiel.
Vydýchla som si. Ešte dobre, že sa prvý týždeň v škole veľmi neučí a rodičia si po hladkom začiatku školského roka môžu aspoň na pár dní vydýchnuť. A tak vydychujem a ďakujem a zároveň sa zhlboka nadychujem a prosím a pri tom všetkom sa radujem a chválim. Myslím, že tieto štyri body si niekam poznačím ako návod na úspešné zvládnutie školského roku. 😉
Kamienky
Boli sme dnes maľovať kamienky a tvoriť pestrofarebný chodníček hodnôt na Matejkovej základnej škole. Zadanie bolo jasné. Namaľujte, čo je pre vás dôležité. Dvaja prostrední synovia maľovali najprv machule a potom futbalovú loptu. Najmladší mal zas pasiu z natierania kameňov na jednu farbu. Že by pre neho boli dôležité práve tie farby?
Natierali aj rodičia, niektorí priam krásne maľovali. Najprv som strážila deti, aby sa nezababrali od farby, ale keď boli po chvíli napriek tomu špinavé, usúdila som, že nastal čas na moju tvorivú chvíľku. Na kamienok som namaľovala kríž.
Taký malý kamienok s krížikom iste na chodníku zanikne, ale rozhodne neunikne pozornosti mojich detí. „Mami, ty maľuješ krížik, lebo je pre teba dôležitý Pán Ježiš?“ opýta sa druhorodený a pokračuje vo vyfarbovaní futbalovej lopty. „Áno, Matejko.“ Odpoviem a to je všetko. Nič viac, nič menej. Žiadne krížiky na kameňoch mojich detí. Len sloboda a svedectvo, že pre mamu je Pán Ježiš ten najdôležitejší…
Niekedy netreba veľa slov. Stačí len ukázať, koho máme v našom srdci.