Radosť z dospievania
Mamááá…
„Mne sa už nechce. Nikto toho nemá tak veľa ako ja. Len sa stále učiť a učiť…“ sťažuje sa môj najstarší a ja mu na oplátku odpovedám: „Vydrž! Už to vydrž! Bez práce nie sú koláče.“ Naťahujeme sa každý deň už od septembra… Darmo. V dnešnej dobe dá príprava na prijímačky na strednú školu poriadne zabrať. Doučovanie fičí na plné obrátky, popri tom testy a cvičenia a ešte aj v tej škole stále niečo chcú a človek nemá žiadnu istotu, ako to napokon všetko dopadne a či bude snaha korunovaná úspechom.
Tesne pred prijímačkami napätie vrcholí a strávime spolu pár večerov na rozhovoroch a modlitbách. Veď aj tak je to všetko v Božích rukách. Bude ako má byť… Prvá vlna napätia opadne po absolvovaní testov a potom už netrpezlivo čakáme na výsledky. Pocity sú sľubné. Na oboch školách sa mladému mužovi vcelku darilo a predsa… Prijatý je len na jednu. Ale na tú „svoju“!
Po zverejnení výsledkov spolu telefonujeme a z jeho strany počujem v telefóne asi desaťkrát yes, yes, yes… Radosť je neskutočná. V eufórii absolvuje celú cestu zo školy behom. Domov príde upachtený ako maratónec a vrhne sa mi do náručia. „Mama, mama, mamááá! Ja som to dal!“ Všetci sme nadšení a dieťa vysloví smelú teóriu. „Mami, vieš prečo ma prijali na to lýceum a nie na tú priemyslovku?“ „No prečo?“ „Lebo na lýceu nám povedali, že sa ešte pred písaním testov môžeme pomodliť a na priemyslovke čas na modlitbu nebol.“ „Hmmm…“ odpovedám. „A aj si sa Pánu Bohu poďakoval za to, že si sa na tú školu dostal?“ „Mama, asi osemdesiatkrát po ceste domov, ako som bežal…“
Pozerám na to moje veľké šťastné dieťa a som vďačná. Vďačná za všetko… Ešte dnes zájdeme do mesta kúpiť nohavice na konfirmáciu a zajtra nás čaká upratovanie kostola pred slávnosťou. Tam sa stretneme s ďalšími dvoma veselými mamami s dcérami, ktoré sa tešia z rovnakého dôvodu ako my. Umývame spolu lavice a v diavovom opare sa tešíme z úspechu našich detí, spomíname na svoje lýcejnícke časy a analyzujeme tohtoročné prijímačky.
Synovi kamaráti sa radujú spolu s ním a usilovne prášia podsedáky z kostolných lavíc. Keď je práca hotová, dajú si kebab a mieria k nám domov. Prídem o čosi neskôr. Jedného nájdem v kuchyni kľačať, druhého sedieť na schodisku a ten môj do pohárikov na stopkách nalieva hroznovú šťavu, aby si s kamarátmi mohol pripiť na úspešné absolvovanie prijímačiek. Kamoš z kuchyne vstane a pred štrngnutím s vážnou tvárou zahlási. „Tak na teba Milan a na to, že si sa dostal na tú školu.“
Neprezraďte ma prosím, ale pubertiaci sú takí rozkošní! Od samej lásky by som ich najradšej vystískala. Juj! Aj v nedeľu na konfirmácii sa určite budem nad nimi rozplývať, akí sú zlatí, strémovaní a naši milovaní… A budem sa za nich modliť, aby kráčali po celý život s Pánom Ježišom a boli požehnaním pre každého koho stretnú. Moji zlatí… Vždy, keď začujem to zmutované „mamááá“ zaleje ma láska.
Cover pic: Friends party photo created by marymarkevich – www.freepik.com