Nakreslené pokánie
Detská rúčka mi podáva papierový kruh, ktorý bol ešte pred chvíľou dnom jogurtového kelímku. „Pozri mami!“ Z každej strany je nakreslený smajlík. Jeden sa usmieva a ten druhý je smutný a roní krokodílie slzy. „Hádaj mami, ktorý som ja?“ „Neviem.“ odpovedám. „Prezraď mi.“ „Tento.“ dieťa mi ukazuje skormúteného smajlíka. „A prečo si taký smutný? Čo sa stalo?“ pátram po citovom rozpoložení svojho sedemročného syna. „Vieš, ja som taký smutný, lebo ťa neposlúcham a je mi to veľmi ľúto…“ „Môj milovaný synček! Ja viem, že sa snažíš a zápasíš a to sa ráta…“
Nikdy by som si nepomyslela, že pokánie sa dá aj nakresliť, ale kreativita detí nepozná medze. Môj syn nakreslil svoje srdce na dlani pre mňa. Bola to spoveď a po nej nasledovalo objatie a uistenie o mojej láske napriek detským huncútstvam, na ktoré má náš druhorodený obzvlášť veľké nadanie. Je fascinujúce sledovať, ako je každé z našich detí celkom iné. A ako ten, ktorý najhlasnejšie vystrája, zároveň veľa miluje a má v sebe nesmiernu dávku sebareflexie. V tomto kontexte mi napadá výrok Pána Ježiša, ktorý vyslovil o žene – hriešnici. „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala.“
Občas sa cítim ako tanečnica tancujúca na tenkých povrázkoch detskej psychiky. Moje pohyby musia byť premyslené a ladné. Plné bezpodmienečnej lásky a prijatia, ale aj poučenia, správneho smerovania a kladenia zvedavých otázok. Pri každom z mojich štyroch detí musím zvoliť inú choreografiu, lebo sú tak rozdielne, že by tomu človek neveril. Nie je v mojich silách, aby som toto sama zvládla.
A preto som vďačná, že mám Jeho – Pána Ježiša, príklad láskavého a zároveň nekompromisného prístupu, zdroj múdrosti a sily, odpustenia, súcitu a prijatia. Toho, ktorý nás každý deň uisťuje o svojej láske a hovorí nám, akí sme pre neho vzácni. A keď sa občas potknem a nejakú pavučinku nechtiac roztrhnem, On je ten, ktorý má moc napraviť a uzdraviť to, čo som svojim nedokonalým rodičovstvom pokazila.
Moje pokánie je objímajúce. Keď deti prosím o odpustenie, vždy ich pri tom vystískam a oni mňa. Hľadia na mňa so súcitom a okamžite mi odpúšťajú, lebo nechcú, aby som sa pre svoje zlyhanie trápila. Tam sa naša vzájomná láska pretne s láskou Pána Ježiša.
Nakreslené pokánie môjho syna je pre mňa vzácnym pokladom, prejavom lásky, úcty, dôvery a obrovským povzbudením. Zároveň je to výzva, aby som popri usmerňovaní nezabúdala dieťa oceniť a pestovať v ňom sebaúctu a sebalásku. Veď je milovaný nekonečnou a dokonalou láskou nášho Boha, je pre neho vzácny a Pán Boh vložil do neho mnoho dobrého. Najvyšší nerobí chyby. Toto potrebuje môj smajlík počúvať veľmi často.