Ísť s kožou na trh
Prepáčte, teraz naozaj nie. Mám štyri malé deti, tak azda chápete, že ja teraz slúžiť nemôžem. Som unavená, nevyspatá, nie je dňa, že by som išla spať pred polnocou, navyše mi ich nemá kto postrážiť… A viete čo? Ľudia to chápu. Dokonca človeka aj poľutujú a nič od vás nechcú. Keď poviete ako v dobrom vtipe, že zavolajte mi o desať rokov, len pokrčia ramenami a ide sa ďalej. Určite sa predsa nájdu iní, ktorí majú viac času, odrastené deti, alebo sú dokonca „časovými milionármi“ na dôchodku.
Takto rozmýšľame my ľudia. Toto je nám prirodzené a predsa… Koho mám počúvať? Chápajúcu sestru v zbore, alebo Boha, ktorý mi hovorí, „Choď!“ „Ale ja nemám čas, mám malé deti…“ „Ja viem, veď som ti ich dal.“ „ A kto bude s nimi?“ „Ty predsa.“ „Ako?“ „Zoberieš ich so sebou.“
Tradá! Aké jednoduché! Úplná brnkačka! Tak a teraz si predstavte superženu, ktorá tancuje s vysávačom medzi hrncami, dieťa v šatke na prsníku, má upratané, navarené a potom sa veselým krokom plná energie rozbehne v ústrety novému dobrodružstvu v službe… Ha! Takto to nefunguje, takto teda nie…
V ústrety službe sa rozbieha mama, ktorá vie, že nič nestíha, domácnosť zanecháva v stave „ako sa podarilo“, tesne pred odchodom sa jej najmladšie dieťa pokaká a na obed má ako plán B vymyslenú ovsenú kašu. Často berie so sebou ďalšie dve-tri deti, ale najneskôr vonku na ulici sa usmeje na celý svet, lebo vie, že ide podľa Božieho plánu. A sám Boh jej dá silu a všetko potrebné, aby to zvládla. Jej osobné plány, predstavy a očakávania sú dávno v troskách, rovnako ako túžba po oddychu. Ale to je tak dobre, zahodiť to všetko a s dôverou sa vložiť do Božích rúk! Veď On vie, kam idem, čo budem robiť, hovoriť, koľko ľudí príde a to stačí.
Vie, že moje deti sú občas nespratné a môžu vyrobiť nejaký trapas. To viem aj ja. A viete čo? Idem s kožou na trh. Okrem toho, čo budem hovoriť, robiť, spievať, zároveň predvediem ukážku svojho nedokonalého rodičovstva. Deti, ktoré ma ťahajú za nohu, keď mám tému na besiedke, chcú sedieť na mojich kolenách, keď hrám na klavíri a robia najväčšiu neplechu široko-ďaleko. Dobre, nie vždy, ale dosť často na to, aby som občas v duchu zalomila rukami. Naposledy sa počas modlitby na stretnutí žien vynoril zo zákulisia druhorodený, otvoril dvere a zakrochkal do pléna, kde sedelo asi tridsať ľudí. On nevedel, že sa modlíme a chcel byť vtipný. Ale asi chápete, ako som zamrzla.
Podobných prekvapení nám deti chystajú desiatky. Nie sú dokonalé a vždy budú prezentovať neposednosť a nevyspytateľnosť, ktorá k detskému veku patrí, napriek našej najlepšej výchove a snahe udržať ich na uzde. Keď mám slúžiť s malými deťmi, inak sa to nedá. A tak idem slobodne s kožou na trh. Riskujem tým veľa, ale ak by som ostala doma, stratila by som oveľa viac ako renomé dokonalej matky.