Dar dať
Človek má prirodzenú vlastnosť myslieť si o sebe, že robí niečo výnimočné, keď dáva, venuje svoj čas, energiu, peniaze na dobrú vec. Ešte aj z prejavu lásky dokážeme vyrobiť čin hodný naparovania. „Pozrite sa koľko ja robím, dávam, kam všade chodím, ako slúžim…“ Najnebezpečnejšie je, keď nás pri tom ešte aj niekto potľapkáva po pleci… A pritom to, že môžeme dať je v skutočnosti nezaslúženým darom Božej milosti.
Naposledy som si to tak intenzívne uvedomila, keď sme na našom dvore organizovali zborovú opekačku. Dorazilo k nám štyridsaťpäť ľudí všetkých generácií, bavili sa dospelí, tínedžeri aj deti, počasie bolo krásne. Večer som s vďačným srdcom spracovávala zážitky a milé okamihy a pritom som si začala uvedomovať všetky tie drobné detaily a veľké Božie dary.
V piatok som so všetkými štyrmi deťmi bola na veľkom nákupe špekáčok, chleba a všetkého potrebného. Deti pomáhali nakladať a nereptali, že nemôžeme kúpiť ich obvyklé maškrty. Nestihla som na obed navariť, tak sme to zachránili cigánskou pečienkou zo stánku. Večer prišiel manžel z roboty s dvoma misami mäsa a šalátu, ktoré zvýšili z firemnej grilovačky a boli by sa vyhodili, lebo v práci už nikto nebol. Mali sme tak zabezpečenú nielen večeru, ale aj obed na nasledujúci deň „D“. Vďaka Bohu! On sa tak stará…
Nasledujúce doobedie sme chystali všetko potrebné v záhrade pričom nám výdatne pomáhal môj svokor… Keby sme nemali veľkú záhradu, nemohli by sme pozvať toľko ľudí. Keby som nemala svokra, ktorý nám dovolí do svojej záhrady dotrepať temer päťdesiat ľudí… Keby som nemala manžela, ktorý podporí myšlienku takejto veľkej akcie… Keby sme nemali na chlieb, nemohli by sme nakúpiť jedlo pre toľkých ľudí. Keby som nemala deti, ktoré sú priateľské a pomohli zorganizovať hry a zábavu pre ostatné deti… Keby v deň opekačky pršalo… Keby mi deti ochoreli… Keby k nám nikto nechcel prísť…
Zrazu som si uvedomila, aký je to obrovský dar môcť niečo vôbec urobiť. Každý náš čin je závislý od tisícky drobných detailov, o ktoré sa Pán Boh stará a vkladá nám ich hotové do rúk. Premkol ma pocit nesmiernej vďačnosti a radosti. Vyladená mozaika sobotnej opekačky sa skladala z množstva usmiatych tvárí ľudí z cirkevného zboru i mimo neho, smiechu tínedžerov a detí a nechýbala nám ani modlitba a krátke zamyslenie pána farára.
Objavujme dar dať vo svojich životoch a zažijeme aj my sami veľké požehnanie, lebo všetko čo máme je tu preto, aby sme tým mohli z lásky poslúžiť. A vykupujme čas…