Bútľavá vŕba

Čím dlhšie som mamou, tým menej viem, čím istejšia som si ako rodič, tým viac ma moje deti prekvapujú. Čím viac lásky a pokoja do výchovy kladiem, tým viac tajomstiev sa od detí dozvedám. Tajomstvá niekedy bolia. Je to logické, veď preto sú to tajomstvá. Deťom sa uľaví a mne sa priťaží, teda aspoň na chvíľu, kým to tajomstvo neupracem na to správne miesto – pod kríž Pána Ježiša. Dovtedy som v rozklade. Moje vnútro sa štiepi na tisíc kúskov, v hlave mi vyskakujú otázky a obvinenia. Hľadať vinníka je také ľudské… Na niektoré tajomstvá sa však treba pozerať ako na fakt, ktorý sa udial a my už s tým nedokážeme nič urobiť, iba vyznať hriech a odovzdať problém Bohu. 

Som rada bútľavou vŕbou. Milujem, keď mi deti prezrádzajú tajomstvá, aj keď to niekedy bolí. Aj vy ste bútľavými vŕbami? Alebo by ste chceli nimi veľmi byť, ale sa vám nedarí? 

Nuž, pozrime sa, čo sa za bútľavou vŕbou ukrýva. Je to strom sadený pri vode. Jej korene pijú živú vodu, ktorá ich občerstvuje. Stojí stabilne sa svojom mieste, vždy pripravená prijať každého, kto ku nej príde s tajomstvom. Bútľavá vŕba nekričí, ona len počúva a nechá sa pozorovať. Dieťa na ňu pozerá a vidí ju takú, aká je, s jej nedokonalosťami, chybami aj ranami. Ale vidí aj objímajúcu bútľavinu a živú vodu, z ktorej čerpá všetko, čo potrebuje pre svoj život. Vidí, ako sa teší z lúčov slnka, vetríka a z detí, keď jej rozprávajú svoje tajomstvá. Nezabudne sa po každej návšteve skloniť pred Pánom a napiť sa zo živej vody, aby tu mohla stáť aj nabudúce…

Čím sú moje deti väčšie, tým viac si uvedomujem, že mojim vzorom v rodičovstve musí byť Kristus. K detským prešľapom sa snažím pristupovať v pokoji a v láske, bez odsudzovania a s odporúčaním, choď v pokoji a úmyselne viac nehreš. Keď deti cítia prijatie, neodsúdenie a pokoj mamy, ktorá sa s ľahkosťou popasuje aj so sklamaním, tak prezrádzajú svoje tajomstvá. Deti nás nechcú sklamať alebo zraniť, preto nám občas niečo zamlčia a potom sa s tým trápia ony samé. A pritom niekedy tak veľmi potrebujú stabilnú bútľavú vŕbu…

Ale keď tá vŕba obstojí, prídu aj nabudúce, lebo vedia, že nájdu milujúcu otvorenú náruč a objatie našich modlitieb. Byť bútľavou vŕbou si žiada čas. More času a pozorovania, aby sme zachytili aj ten najmenší vetrík a v pravú chvíľu pozvali deti schovať sa do bútľaviny.

Byť bútľavou vŕbou je česť a obrovská milosť. Prosme o ňu. Darujeme tak deťom do života niečo neskutočne vzácne – bezpodmienečnú lásku a prijatie, ktoré sa rodia len v Kristovej láske.