Buď vôľa Tvoja!
Och! Ako ľahkovážne vyslovujeme tieto slová v modlitbe Pánovej! A aká je realita? Božia vôľa pre náš život sa nám prijíma ťažko a nie je to len v situáciách, kedy ide doslova o život alebo o holú existenciu. Niekedy aj to najmenšie vybočenie z našich plánov v nás vyvoláva nevôľu… Ako sa teda naučiť prijímať Pánovu vôľu pre náš život, keď máme svoje jasné predstavy a najradšej by sme Boha napasovali do nejakej miniatúrnej formičky?
Ja sa to učím s pribúdajúcim vekom i počtom detí. Deti sú veľmi dobrí učitelia. Dokážu náš život obrátiť hore nohami bez mihnutia oka. Škrtajú naše aktivity, rušia spánok, výlety aj varenie obeda. Zariadia neplánovaný výlet na lekársku pohotovosť alebo do školy… A tak sa to učíme nejako všetci spolu.
Tento december bol výnimočný pre viaceré rodiny. Chrípka úradovala v adventnom i vianočnom období a rúcala naše predstavy. A potom, keď už nezostal kameň na kameni, bol ten správny čas odovzdať všetky tie staré ruiny Bohu a nechať ho, aby postavil niečo celkom nové, výnimočné a oveľa lepšie. Ale poďme pekne po poriadku.
Stav u nás doma tesne pred Vianocami bol nasledovný. Jedno dieťa po chrípke, tri deti v horúčkach, muž v horúčkach a ja, vďaka Bohu, viac-menej zdravá. Asi si to viete predstaviť… V skratke napíšem len toľko, že naozaj nie som typ ženy, ktorá by mala záľubu v podávaní liekov a starostlivosti o chorých a často nespolupracujúcich členov rodiny. Plánovala som ešte odspievať jeden adventný koncert, ísť na Vianoce s celou rodinou do kostola, navštíviť rodinu a tešiť sa zo spoločných chvíľ.
Puf! Vianočná idylka sa rozplynula ako obláčik dymu. Čo teraz? Nech si ten obláčik pekne vystúpa do neba k Všemohúcemu, ja viem, že On má pre nás lepší plán. Jeho myšlienky prevyšujú moje myšlienky. On mi chce dať to najlepšie a ja mu verím. Verím, že som tu a teraz z Jeho vôle a mojou úlohou je nájsť v týchto okolnostiach diamanty a ukrytý poklad. O svojich blízkych sa postarám s láskou, akoby som to pre neho robila, On mi dá silu všetko zvládnuť a určite k tomu pribalí aj nejaké prekvapenie. Naplní ma svojim pokojom, radosťou a vďačnosťou… A tak aj bolo.
S malými deťmi som sa presťahovala do obývačky, kde sme pekne všetci spali priečne uložení na rozkladacom gauči pri rozsvietenom vianočnom stromčeku. Po večeroch som vyjedala koláčiky, počúvala kázne, piesne, modlila sa a líhala si s vďačným srdcom vyložiac nohy na stoličku, lebo sedačka mi bola na spánok prikrátka. Intenzívne som prežívala príchod Spasiteľa na tento svet, vediac, akí sme biedni a úbohí. Zdravotný stav v našej rodine to len umocňoval. Deťom som povedala, že máme vianočnú prespávačku pri stromčeku a oni si ju tak zamilovali, že sa im po uzdravení ani nechcelo vrátiť do ich izbičiek. Keď niektorý v noci zamraučal, hneď som ho mala pri ruke a nemusela som pracne behať z izby do izby. So zúfalým stavom môjho manžela, ktorý päť dní nič nejedol sa stupňovala jeho vďačnosť voči mne. Videl moju pohodu a pokoj…
Prežili sme tie najpožehnanejšie Vianoce za posledných niekoľko rokov. Pán Boh nám daroval vzácny čas vzájomnej blízkosti a tichosti. Veď veriacim v Boha všetky veci slúžia na dobré. Ja som mu uverila a zahrnul ma veľkým vianočným pokladom. Verte, že takéto krásne Vianoce by som si nikdy sama nenaplánovala.