Anarchia pri modlitbe
Modlíte sa občas doma s deťmi? Áno? A sedia pri tom potichu so spôsobne zloženými rukami? Nie? Tak čítajte ďalej…
Viete, že mám doma štyroch veselých slobodných chalanov s vlastnými názormi na to, čo chcú a čo nechcú robiť a čo sa im chce a nechce. V niektorých veciach spolu zápasíme. Veď je nevyhnutné, aby si večer umyli zuby alebo ruky zafúľané od blata. Ale čo v duchovnej oblasti? Čo robiť tam, kde nám bola darovaná slobodná vôľa prijať alebo neprijať Božiu lásku? A ako to robiť tak, aby sme deťom vieru vštepovali a predsa im ponechali slobodu rozhodnúť sa?
Ja naozaj neviem, ako to má byť. Nepoznám žiaden vzorový príklad. Ale priznám sa vám, že u nás doma je občas pri modlitbe riadna anarchia a ja si z toho vôbec nerobím ťažkú hlavu. Mala by som? Je namieste okrikovať deti počas toho ako sa modlím k milujúcemu všemohúcemu Bohu a rozčuľovať sa? Zdá sa mi, že nie… Vždy sa opýtam, kto sa so mnou pomodlí. Niektorí povedia: „Ja.“ A niektorí: “Ja sa nebudem teraz modliť.“ Niektorí ma prerušia, lebo aj oni chcú niečo k mojej modlitbe dodať. Napríklad, aby dostali od dedka obrovskú formulu Lego Technic alebo, aby sa Jožko rýchlo uzdravil.
Počas mojej modlitby sa často pohádajú alebo sa musia súrne o niečom dôležitom porozprávať. Niekto kde-tu odbehne alebo začne jesť. Skrátka taká mierna anarchia. No čo s ňou? Po modlitbe im vždy poviem, že by mohli chvíľku ticho sedieť kým sa modlíme alebo sa aspoň nebiť… Uznávam, do tejto chvíle to nevyzerá veľmi ružovo, ale potom to príde.
Keď si čítame bibliu, sedia pri mne ako kuriatka a s otvorenými ústami počúvajú. Kladú otázky a zaujímajú sa o detaily. Keď urobia nejakú neplechu, prídu sa mi sami od seba ospravedlniť. A večer mi často dávajú požehnanie na oplátku k tomu môjmu. „Aby si bola zdravá, aby si bola kvietkovaná, aby si bola veľmi kvietkovaná a aby ťa Pán Boh ochraňoval.“ Ktovie? Možno preto tak rada nosím kvietky vo vlasoch.:)
Tak ja neviem… Môžeme si dovoliť aj trochu anarchie? Dúfam, že áno. A verím, že keď budú väčší, tak zvládnu pri modlitbe sedieť aj potichu a budú sa modliť preto, že môžu a cítia prijatie a slobodu a nie preto, lebo musia a očakáva sa to od nich.