Ako byť zborom, ktorý prijíma rodiny so špeciálnymi potrebami

Tento článok vám prinášame v spolupráci so S poločenstvom evanjelia, ktoré zastrešuje novú webovú stránku s kvalitnými kresťanskými článkami na rôznorodé témy. Anglický originál článku nájdete t u.

Podľa výskumu LifeWay Research: „Takmer každý kazateľ (99 percent) a človek chodiaci do cirkvi (97 percent) hovorí, že ak by do ich zboru prišiel človek s postihnutím, cítil by sa vítaný.“

Keď si však rodiny, ako je tá moja, prečítajú túto štatistiku, cítia rozpor.

Keďže mám sestru s Downovým syndrómom, bola som členkou rodiny so špeciálnymi potrebami celý svoj život. V cirkevnom zbore, v ktorom som vyrástla, sa moja rodina skutočne cítila vítaná. Keď však bol nášmu synovi Jamesovi pred desiatimi rokmi diagnostikovaný autizmus, uvedomila som si, že zbor, v ktorom bol môj manžel pastorom, nemal žiadne rodiny so špeciálnymi potrebami. Keby sa nás niekto spýtal, určite by sme povedali, že ktokoľvek s postihnutím je u nás vítaný, no nežili sme tak.

Ako sa môžu cirkevné zbory stať prijímajúcejším prostredím pre deti, tínedžerov a dospelých s postihnutím? Keď rozmýšľam nad tým, aké kroky podnikol náš zbor pred 10 rokmi, som si istá, že každý zbor sa môže pohnúť od „Myslíme si, že v našom zbore sú ľudia so špeciálnymi potrebami vítaní,“ k „Vieme, že sa budú cítiť vítaní.“

Tu sú štyri spôsoby, ktorými zbory môžu pracovať na tom, aby sa takýmto smerom posunuli:

1. POROZUMEJTE TEOLÓGII POSTIHNUTIA

Stephanie Hubach vo svojej knihe Same Lake, Different Boat predstavuje tri pohľady na postihnutie. Moderný pohľad vidí postihnutie ako nenormálnu časť života v našom normálnom svete. Postmoderná perspektíva vidí postihnutie ako normálnu časť života v našom normálnom svete. Biblický pohľad však vidí postihnutie ako normálnu (očakávanú) časť života v našom nenormálnom svete.

Žalm 139 hovorí, že sme všetci boli „predivne utvorení“ (Ž 139:14). Boh tvoril človeka s Downovým syndrómom rovnako pozorne ako niekoho, kto sa narodil s typickým počtom chromozómov. V 2. knihe Samuelovej si Dávid uctil Jonatánovho ochrnutého syna Mefibóšeta tým, že ho pozval, aby stoloval pri jeho stole, čím preukázal, že si ich vzťah váži natoľko, že je ochotný zbúrať bariéry hanby a prístupu ku kráľovskému stolu (2Sam 9).

V Jánovi 9, keď sa učeníci pýtajú Ježiša, či je slepota istého muža jeho chyba alebo chyba jeho rodičov, Ježiš poopraví ich predpoklady tým, že hovorí, že postihnutie tohto muža existuje, aby „aby sa na ňom zjavili Božie skutky“ (Jn 9:3).

Pochopenie, že špeciálne potreby sú očakávanou realitou v našom nenormálnom svete po páde nám pomáha budovať teológiu postihnutia, ktorá si cení celý ľudský život ako život stvorený na Boží obraz.

2. VERTE, ŽE KAŽDÁ ČASŤ KRISTOVHO TELA JE POTREBNÁ

Každý člen Kristovho tela je potrebný na to, aby bola naplnená misia cirkvi, tela Kristovho. Niektoré časti tela sú slabšie ako iné, ale všetky sú hodné veľkej úcty (1Kor 12:27). Dokonca, „ak trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; ak sa dostáva cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy” (1Kor 12:26).

Ak by ste môjho syna Jamesa hodnotili podľa toho, koľko na prvý pohľad zvládne spraviť pre svoju cirkevnú rodinu, asi by ste ho zaradili na koniec zoznamu hodnotných členov zboru. Je prakticky neverbálny, čo znamená, že je pravdepodobnejšie, že na váš pozdrav „Dobré ráno“ odpovie citátom z jedného z jeho obľúbených filmov než to, že by odpovedal tak, ako by sme to bežne čakali.

Ale po týždňoch snahy pomôcť mu cítiť sa spokojne pri svetlách a zvukoch našich bohoslužieb, bol tento rok na Deň matiek schopný stáť v prvom rade spolu s nami počas spievania piesní na úvod bohoslužieb. Mal na sebe slúchadlá s tlmením zvuku a opieral sa o svojho otca, aby zvládol stáť, ale Jamesova prítomnosť bola povzbudením pre mnohých okolo nás.

V nasledujúcich dňoch sme dostávali maily a správy o tom, ako veľa to pre iných znamenalo, že mohli vidieť, ako náš syn spolu s nami uctieva. Tento moment ukázal nášmu zboru, že Božia milosť je dostatočná aj v našich výzvach a každý človek môže povzbudzovať iných povzbudením, ktoré dostal (2Kor 1:3-4).

3. BUDUJTE BEZBARIÉROVOSŤ.

Veľkou časťou služby ľuďom s postihnutím je búranie bariér v dostupnosti. Každý človek si zaslúži prístup k evanjeliu, ku komunite a k uctievaniu. Zbory potrebujú byť ochotné prispôsobovať sa, aj ak si to vyžaduje obetu.

Každá aktivita, ktorú robíme – od nedeľných bohoslužieb až po skupinky, od športových táborov až po spoločné večere – by mali byť čo možno najprístupnejšie. Možno si to bude vyžadovať viac peňazí, viac dobrovoľníkov, ale je to privilégium môcť sa spoliehať na Boha v tom, že zabezpečí všetko, čo potrebujeme! Možno už do vášho zboru umiestnil ľudí, ktorí by dokázali naplniť potreby rodín so špeciálnymi potrebami. Pohľadajte ich a pozvite ich, aby týmto spôsobom slúžili.

Existuje množstvo organizácií, ktoré vedia zboru pomôcť s praktickými otázkami bezbariérovosti. A keď budú zbory tieto zdroje vyhľadávať, bude ich stále viac a viac.

4. VYHĽADÁVAJTE RODINY SO ŠPECIÁLNYMI POTREBAMI

Každá piata rodina v Spojených štátoch má člena rodiny so zdravotným alebo iným postihnutím. Nemali by sme však očakávať, že sa tieto rodiny do nášho zboru pripoja, ak ich nebudeme sami cielene vyhľadávať.

Náš zbor plánuje evanjelizačné programy špecificky zamerané na rodiny so špeciálnymi potrebami, napríklad senzoricky nenáročné premietania filmov alebo rezervovaný čas v miestnej telocvični s trampolínami. Organizujeme oddychové večery a dni vo wellness pre mamy a iných ľudí, ktorí väčšinu svojho života trávia starostlivosťou o iných. Namiesto toho, aby sme takýmto rodinám hovorili, aby „prišli a uvidia“, priamo sa snažíme hľadať rodiny, ktoré by pravdepodobnosťou do kostola neprišli. Chceme, aby vedeli, že sú vítaní a že nám záleží na tom, aby sme sa naučili čo najlepšie ich rodine slúžiť.

Takisto pripomíname našim členom s postihnutiami, našim rodinám so špeciálnymi potrebami, tým, ktorí pracujú v zdravotníctve, či ako špeciálni pedagógovia, že každý z nich je misionárom. Vedia, aké sú problémy rodín so špeciálnymi potrebami a rozumejú často mätúcemu jazyku skratiek a diagnóz. Ako zbor usilovne pracujeme na tom, aby sme povzbudzovali a vystrojovali týchto misionárov v prvej línii.

Stať sa zborom, v ktorom sa ľudia s postihnutiami cítia vítaní, si vyžaduje, aby sme zomreli sami sebe v malých aj veľkých veciach. Odmena je však veľká: cirkevný zbor, ktorý odráža Ježišov súcit s každým človekom.