Ufúľaná nedeľa
Ako to, že ufúľaná nedeľa? Nie je vari nedeľa sviatkom, kedy všetci vyštartujú do kostola v elegantnom čistom oblečení a oslavujú Boha v sviatočnej atmosfére? Áno, aj, ale je skvelé, keď nezostane iba pri tom. Je výborné, keď ľudia po bohoslužbách zotrvajú vo vzájomných rozhovoroch, pri kávičke a deti behajú okolo a hrajú sa s kamarátmi. Spoločenstvo predsa tvoria vzťahy a na tie treba čas…
Minulú nedeľu som sa zahľadela na svojho najmladšieho. Bielu košeľu okrem tmavomodrého motýlika zdobili škvrny od ovocného čaju a od koláčov. Na kolenách jeho svetlých nohavíc bolo blato a úsmev od ucha k uchu dopĺňali čokoládové fúzy.
Pri stole plnom koláčikov si od uja Janka vypočul, že sa spolu s bratmi pekne správali v kostole. Teta Mirka mu do horúceho čajíku naliala aj studený, aby ho nepálil. Potom seba aj mňa tým vzácnym nápojom polial, tak sa ďalej pohyboval medzi ľuďmi iba v košeli bez mokrého saka. S plným bruškom sa vybral za kamarátmi von na hojdačku a šmykľavku, zahral si schovávačku i naháňačku.
Ja som zatiaľ zotrvala v rozhovoroch s priateľmi a nikto ma neťahal za rukáv, lebo deti mali o zábavu postarané. V pokoji sme si vymenili dojmy zo sobotného koncertu nášho spevokolu, rozobrali problémy školákov a novinky v rodinách. Také pekné dopoludnie… V stredu na chválach sa budeme mať za čo modliť, lebo vieme, kto má aké starosti a radosti.
Domov sme prišli o 12:00. Obed som pripravila z polotovarov, aby som sa nemusela stresovať s varením zložitých jedál po príjemnom a pokojnom dopoludní. No čo? Už som vám predsa písala, že nie som supermanka a tak si to občas uľahčím. 😉
Takáto ufúľaná nedeľa sa mi páči. Je to vtedy, keď sa nikto neponáhľa domov a všetci sa tešia, že sú jednoducho spolu.