Bahno, toaleťák a sebareflexia
Aj vám sa zdá, že deti sú niekedy celé týždne ako z divých vajec, lietajú po dome i dvore ako neriadené strely, vreštia, bijú sa a kazia všetko do radu? Ak áno, tak čítajte ďalej. Ak nie, tak toto radšej ani nečítajte, lebo si určite pomyslíte, že moje materské schopnosti sú mizerné…
Alebo čítajte. Čítajte aj tak, veď je to pravda. Nie som supermanka ani supermamka, ale úplne obyčajná mama, ktorej už dávno došlo, že nie je v jej silách tie deti vychovať. Ako dobre, že mám po svojom boku Otca, ktorý všetko vie, Radcu, ktorý v pravý čas pošepne do ucha dobrú radu a Utešiteľa, ktorý ma nenechá prepadnúť sebaľútosti. Som Božie dieťa a to je v rodičovstve ako výhra v lotérii. Uf…
Počas každého dňa nastane niekoľko rizikových chvíľ, kedy sa udejú výnimočné divy hodné zapísania. Varenie kávy je obzvlášť nebezpečný šport. Vtedy totiž na niekoľko minút zmiznem v kuchyni a deti nechám na dvore bez dozoru. Neverili by ste, čo všetko sa dá za tak krátky čas stihnúť…
Vyniesť toaleťák z latríny a vlhčenými utierkami vyleštiť (rozumej zašpiniť) všetky sklá na aute, následne nechať kusy vlhčených utierok a toaleťáku voľne pohodené na dvore a výsledky tejto milej činnosti si obzerať stojac na streche auta, lebo je odtiaľ skvelý výhľad.. Alebo usporiadať v minibazéniku bahenné kúpele a celý až po pás sa zamazať od bahna, hoci mama kúpanie zakázala kvôli soplom (sprchovanie soplavého dieťaťa od bahna v studenej vode na dvore berte ako bonus). Ohadzovať sa bahnom, pieskom, alebo rozbíjať kladivom autíčka. Pri hádke ovaliť brata drevenou bakuľou po hlave. Ostrihať dedkovu vŕbu a vytrhnúť v záhrade zo zeme zemiak namiesto buriny. Celý sa poliať vodou, pričom ten druhý je na vine, lebo tú vodu pustil. Vybrať z garáže dedkov čierny sprej a nasprejovať farbou všetky vozidlá na okolí… Nuž a potom až do večera kričať, hádať sa a biť a neposlúchnuť mamu ani na piaty krát. Mám pokračovať, alebo už máte pocit, že ste dobrí rodičia?
Už som vám hovorila, ako sa moje deti ľúbia? Takí boli všetci zlatí ešte minulý týždeň… Ale večer, keď už od únavy ledva vidím, príde tá správna chvíľka. Pohladenie po duši pre mamu… Deti lamentujú ako by chceli poslúchať, ale sa im nedarí, ospravedlňujú sa mi za všetky spôsobené príkoria, žehnám im a oni mne a ja vidím, že napriek všetkému, predsa vedia, kde je sever. Vedia, kto je Boh, chcú ho poslúchať, chcú poslúchať mňa a ja len vravím, že sa budem veľmi tešiť, ak sa im v tom bude dariť. Čo už s nimi, s pokladíkmi mojimi milovanými nezbednými? Len sa modliť, prosiť o múdrosť a s láskou ich usmerňovať na ceste životom.