Slúžim, slúžiš, slúžime…
Všade ich vláčim so sebou. Naozaj, takmer všade. Klubík, kostol, besiedka, karneval, tábory… Ešte aj na koncertoch nášho spevokolu so mnou boli ako bábätká v šatke, chúďatká… Naozaj chúďatká? Alebo deti, ktoré pozerajú mame do hrncov, kde sa varia aktivity, slúži sa druhým ľuďom a občas tam aj ony niečo zamiešajú a prihodia?
Dnes mám akýsi spomienkový večer a zároveň sa zamýšľam nad tým, ako z detí vychovať mužov činu, ochotných pomáhať a slúžiť… Predovšetkým je to Božia milosť, ak sa tá výchova podarí. Božia milosť je aj to, ak je vám nadelené dieťa – slniečko so širokým srdcom pre ľudí. To sa potom spolupracuje jedna báseň.
Asistent na besiedke, animátor detí, keď majú mamy skupinku, jeden z hlavných aktérov na opekačke dorastu… Bude z neho muž činu? Bude milovať Boha a ľudí aj keď vyrastie? Neviem… Dnes má temer štrnásť a pred sebou transformáciu z dieťaťa na mladého muža. Netuším, aký z neho bude dospelák, ale túžim po tom, aby našiel sám seba, zmysel života, aby mal živú vieru a srdce ochotné k službe a modlím sa za to.
A pri tom si dnes vychutnávam štvornásobné požehnanie, ktoré mi večer udelili všetky deti rad za radom. Ako ich to napadlo? Nuž, odkukali to odo mňa a ja som teraz taká požehnaná, až sa od radosti a vďačnosti vznášam. Snáď odkukajú aj iné dobré veci, keď mi už pozerajú do tých hrncov, a na tie zlé rýchlo zabudnú… Materstvo je síce únavné, ale v pravej chvíli sa vždy objaví nejaké nečakané povzbudenie. A to je veľmi povznášajúce.
Teta bábuška
Staršia pani, ktorá sa ocitla v našej blízkosti krátko po tom, ako sme sa dopočuli, že u našich susedov je vojna. Prešla niekoľko tisíc kilometrov, absolvovala cestu plnú väčších i menších zázrakov, až sa ocitla v cudzom meste, ďaleko od domova a od svojich vlastných vnúčat, ale blízko nás. Náš najmenší ju volá teta bábuška. Už z diaľky jej máva a s hlasným smiechom sa pýta na hojdačku. Behá hore-dole, predvádza kaskadéra na motorke a na lavičke jej núka neviditeľný obed. A dvaja prostrední pre ňu zbierajú kytičky kvetov, aby sa potešila… Je to málo, pramálo, ale som presvedčená, že tieto malé čriepky radosti jej pomáhajú nadýchnuť sa a vykročiť v ústrety novému dňu aspoň s malou nádejou, že nie je v tomto cudzom svete celkom sama.
Teta bez rúška
Konečne! Konečne aj na besiedke stojí pred deťmi teta bez rúška a oni môžu vidieť nielen radosť v očiach, ale aj krásny srdečný úsmev od ucha k uchu a pri výklade biblických príbehov sledovať aj tie najjemnejšie odtieniky emócií v tvári. Je to tu! Dočkali sme sa. Už len samotný fakt, že deti majú opäť besiedku je pre nás malým zázrakom a nevieme sa toho naozajstného živého spoločenstva nabažiť.
Aké náhlenie sa za vidinou nedeľného obeda? Kašľať naň! Deti sa po besiedke ešte chcú zahrať, ponaháňať, porozprávať, kto má čo nové. A my rodičia blažene pozeráme na tie naše ratolesti, ako sa pekne spolu hrajú a pritom sa rozprávame a sme si navzájom vzácni. Vrátiť sa do skutočného spoločenstva je veľký dar, ktorý nenahradí ani tá najúžasnejšia kázeň na internete. Tak šup-šup, utekajte, kým ste všetci zdraví ako rybičky a vychutnávajte si spoločný čas na bohoslužbách i po nich. Za posledné dva roky sme sa totiž naučili, aké je spoločenstvo hodnotný a zároveň krehký Boží dar pre nás.